Expedicia do Normandie 2009 - 65. vyrocie vylodenia! 2.cast
Ako konci prva cast, vyrazam z Dachau priamo do Haguenau. Toto nevelke mestecko na hraniciach Francuzska s Nemeckom nie je nicim vyznamne alebo o tom neviem. Ja sa tu zastavujem z dvoch dovodov. Prvy je ze som na ceste cely den a je treba niekde prespat a po noci v aute by to chcelo zmenu a treba nabit aj baterky do fotaku a pc. Druhy a ten hlavy dovod je koli tomu, ze sa tu po bitke v Ardenach zastavila 101. vysadkova. A tak som si to nemohol nechat ujst, hlavne ked to mam po ceste. Najst hotel nie je vobec tazke, ved gps pracuje za mna, no najst dobru cenu za noc uz nie je taka sranda. Nastastie som nasiel celkom dobry hotel za par evracov a skoro v centre mesta. Na druhy den skoro rano balim veci a idem na prechadzku po meste. Najst nejake stopy tu bolo skoro nemozne, nakolko mesto je prebudovane a rieka, ktora tu tvorila liniu ma nove koryto a tak nachadzam len chabe stopy z vojny. Taktiez jednu tabulu pripominajucu danu udalost. Nezdrzujem sa dlho, a vyrazam smer Belgicko.
Do Bastogne je to len kusok a poobede uz vchadzam do centra bitky o vybezok. Necakal som, ze toto male mestecko bude tak rusne a plne ludi. Cakal som nieco celkom ine, no je vidiet ze domaci pamiatku z vojny vyuzivaju ako turisticke lakadlo. Akonahle som sa ubytoval, isiel som si obzriet mesto. Nic velkeho, par ulic, hlavne namestie a obytne stvrte. Mesto si sice zachovalo svoj raz, ale ako vacsina, stopy po vojne zamietlo a nechalo len pamatniky v podobe prveho tanku pri oslobodeni a pamatnik na veliaceho dostojnika gen. A. McAuliffa.V informacnom centre beriem vsetky mozne letaky, dokonca aj typy ako podojit kravu :) Nedalo mi to a este v ten vecer som skocil na pamatnik obetiam vojny o vybezok. Zachytil som ho v nadhernom zapade slnka a uplne sam. Nebolo tam ani nohy.
Kedze na druhy den tam bola zastavka preteku veteranov, vystihol som to viac ako dobre. Od pamatnika je len na skok do pamatneho lesa, kde su vysadene stromy na pamiatku padlych vojakov. Tento lesik v kruhovom tvare ma pri kazdom strome meno vojaka, ku ktoremu patri. Odtial smerujem cez les Bois Jaques do nedalekej dedinky Foy a Noville. Na prvy pohlad zistujem, ze sa skor jedna o usadlosti ako dediny, nakolko ich velkost sa da merat v pocte domov priblizne 20. Slnko mi nedoprialo dlhsiu navstevu a tak idem spat do mesta, kde nakupujem belgicke piva na ochutnavku a smerujem na hotel.
Pripravu som mal hotovu uz z domu, no kedze sa budem brodit hustym lesom, pobral som gps suradnice, mapy, a naposledy preveril trasu. Ravno som zamieril do mestkych muzeii, ktore som nasiel dve. Jedno ukazovalo aj zivot v Bastogne pocas vojny, respektive predmety dennej spotreby a lesnu zver v oblasti. To druhe, bolo priamo zamerane len na vojnovy konflikt. Samozrejme v oboch ste si mohli kupit pomaly celu vystroj, je vidiet, ze sa na tom dobre zaraba, pamatnych predmetov, vlajok, uniformiem ste meste mohli najst vela. Posledne muzeum som nasiel pri pamatniku, no kedze vecer bolo zatvorene zostalo mi na druhy den. Vlastne sa vsetky podobaju ako vajce vajcu, ved co ine by tam mali, ale aj tak malo kazde z nich svoj raz a stalo zato sa tam pozriet. Netrvalo dlho a vydavam sa do lesov, kde boli zakopani uz vyssie spominani vojaci zo 101. vysadkovej 506 pluku - Screaming Eagles. Tazko urcit pre mna aky stary bol les, resp ci stromy su povodne alebo uz nova nasadba. A v skutku by ma to aj zaujimalo, no po lese som sa potuloval sam a kedze sa v tom nevyznam, zostalo mi len si domyslat. Dovod ale koly ktoremu som sa vydal do lesa bol ovela jednoduchsi.
Hladal som stopy po fox holes - liscich nor, v ktorych tyto vojaci prezili skoro mesiac, bez akehokovlek pevnejsieho pristresku. Najst tieto nory zo zaciatku nebolo lahke, hlavne ked niektore casti lesa boli na novo vysadene a zmenene, no neskor som sa pomocou gps nasmeroval tam kam bolo treba. Na kraji lesa juho-vychodne a juho-zapadne od Foy ich bolo milion. Tazko povedat ci taka vykopana jama prezije 65 rokov a zostane odokryta, alebo ju cas, zem, ihlicie a ine nastrahy zasype a stopy po nej zmiznu. No niektore boli tak viditelne, ze som asi aj uveril ich pravosti. Pohlad na dedinku Foy a smer utoku mi nedal nevyskusat si zbehnut pole - bez plnej polnej a bez zbrane.
Mal som co robit, odhadom to mohlo byt od 500 metrov a viac a proti palbe minometov a granatometov z nemeckej strany - no neviem ziadna sranda - mozno by som aj nalozil do gati trocha hnedeho na zohriatie :) Vo Foy som nasiel dom, ktory niesol znamky ostrelovania, v okne mohlo byt gulometne hniezdo alebo ostrelovac. To sa uz nedozviem, domaci nebol doma. Prilahly kostol, vyzeral ze ma 500 rokov no znamky po boji neniesol ziadne. A tak som sa vratil naspat do lesov, hladat dalsie stopy. Pobludil som tam skoro pol dna a v dobovej uniforme si museli okoloiduci na ceste mysliet ze sa tam premava duch starych cias :) Pri Foy sa nachadzal aj nemecky vojensky cintorin, ktory som si bol pozriet. Musim uznat, ze vojenske cintoriny maju nieco do seba.
Spravca cintorina,ktory bol belgican, by mi toho mohol vela povedat, no moja anglictina a jeho flamstina boli nezlucitelne a tak sme si vymenili par grimas ako dva simpanze a rozisli sa kazdy svojou cestou. Nuz, duch doby uz davno nie je medzi nami a tak ma to ani neprekvapilo, ze sa belgican stara o nemecke hroby a musim uznat, cintorin bol velmi udrziavany. Chcel som sa este vydat do lesov, no pokrocila doba a doba polnohospodarstva ma prednost ako moje vychadzky po miestach, na ktorych sa nieco dialo v dobe davno minulej. Vsade sukromne polia, ploty pod prudom aby dobytok neutiekol a ja nevnikol na sukromny pozemok velmi nicili moje plany. A to som nevedel, ze ma to caka vsade, kam sa budem chcet vydat na tejto ceste. No co. Oni si to pochodili a uzatvorili a ja sa mozem ist past. Par plotov som aj preliezol, no kravy to vsetko znicili.
Kravy blbe, mohli vediet, ze tam pridem a budem sa zaujimat o dieru v zemi :))) No nic, bol cas vratit sa do mesta. Chcel som si este obzriet kostol, kde mali spojenci vybudovanu nemocnicu, a ktory pocas ostrelovania mesta nemcami dostal priami zasah. Boli tam vsak kolotoce a kostol bol zatvoreny. Na druhy den som sa tam aj chcel vydat no uplne som na to zabudol a tak sa do Bastogne musim este vratit. Ked nic ine aspon mam dobru vyhovorku. Na dalsi den som naposledy prebehol lesy, tento krat viac na zapad od Foy, kde som nasiel dalsie stopy, rovnakeho charakteru. Obehol dedinku Noville a cestu na severe od Bastogne, kadial sa nemecka tankova brigada pokusala prerazit do Bastogne a obsadit ho. Neuspech nemusim znalcom historie pripominat.
Celkovo je v Bastogne vela co vidiet, a to nielen v muzeach ale aj v prirode, ktora este nesie stopy boja. Viacmenej sa tam da najst este vela artefaktov, ktore pripominaju tento konflikt. Nehovoriac, ze v prilahlych mestach a dedinkach je vela pomnikov, cintorinov a dalsich muzeii neurekom. No clovek by potreboval mesiac, aby to mohol vsetko v klude obehnut. A mesiac ja bohuzial nemam. Tak som sa na obed rozhodol pokracovat v ceste. Tentokrat som mal v gps suradniciach zaznaceny Verdun. Slavne mesto z cias este minulejsich ako casy minule studujem. Teda normalne povedane 1. svetova vojna. Nie je to sice priamo nejakych 130 km od Bastogne, by bol hriech nevyuzit. Je krasne slnecne pocasie a ceste ubehla velmi rychlo.
Pred priesmykom, kde bola linia z vychodu odbacam na vedlajsiu cestu, nakolko sa tam ma vyskytovat nenecky cintorin. Popri tom sa da najst rozna zaujimavost, ako pamatnik americkym vojakom, ktory na mapach nie je vobec zaznaceny. Hned ako som obehol tiete dve veci, vchadzam cez most do mesta a nachadzam rovno pred nosom hotel. Ubytovanie prebehlo hladko - francuz nevedel anglicky co sa dalo cakat a tak opat ako simpanze si na seba ukazujeme kto je vacsi :) Iba zhadzujem veci a vydavam sa do mesta. Vstup do mesta stale strazi strazna veza a pozostatok nejakej vstupnej brany ci pevnosti - neviem no vyzera staro.
Mestka radnica nesie kompletne stopy zachovane uz bezmala starocie. Konflikt tu prebehol ovela skor, no toto mesto na mna posobi ovela dostojnesim, tichsim dojmom ako Bastogne. Je to znacny rozdiel. Monument a zozam padlych vojakov je mala krypta, kde je vstupne dobrovolne - ja som dal evraca - sak viac som nemal :) Och dalsie prekvapenie - dedko v nutri nevie anglicky a tak opat raz bez informacii odchadzam. Zeby musela prist hora k mohamedovi? Slovnik som si nekupil a tak pokracujem dalej. Ani toto mesto nie je velke, ale uzke ulicky, zakutia a raz tohto mesta je mi ovela viac sympaticky. Historia tu dycha zo samotneho mesta a nie z obchodov zo suvenirmi. Este v ten vecer som naskocil do auta a vydal sa aj do frontovej linie, teda do kopcov nad Verdunom smer vychod. Nemal som ziadne info ani mapy, len satelitne obrazky a podla toho dedukujem cestu. Obaval som sa ze toho vela nenajdem, no opak bol pravdou. Zastavil som pri informacnej tabuli, cislo uz neviem. Zistil som ze vyznamne miesta su tu oznacene cislami a sluzia ako sprievodca po lesoch nad Verdunom. Hned ako som vystupil z auta som to zbadal. 1. svetova znama ako zakopova vojna - to som hladal.
A poviem vam, bolo ich tu nekonecno. Kam som sa len pohol, pohyboval som sa bud v pozostatkoch okopov, zakopov, kraterov alebo pevnostnych ciest. Tu staci vykrocit do lesa a ste priamo v deji. Les je posiaty kratermi a jamami, tunelmi a pevnostami, obrannymi postaveniami a co ja viem cim este. Pod ukrytom stromov je to cele zahalene. Nasiel som aj obranne pevnosti, ktore len tazko zbadat na prvy pohlad, pokial nenajdete vchod. Su zarovno terenu a zarastene travou, no trcia z nich gulometne hniezda, popripade kryte delostrelecke postavenia. Tieto pevnosti sa budovali do zeme a preto je ich tazsie najst. No informacne tabule vas navedu priamo. Musim uznat, ze v takomto rozsahu som to naozaj necakal. Keby sa odstranili stromy a zelena trava, zem by sa podobala tomu co bolo pred skoro 100 rokmi. Beham po lese ak splaseny jelen a fotim co sa da, kazdu dieru, tunel, pevnost. Postupom casu zistujem ze to budem musiet urychlit a osekat, pretoze by to zabralo vela casu aby som postihal prejst celu pahorkatinu.
Vecer este mapujem muzeum priamo na bojisku, cintorin spojencov na kote cislo uz neviem a pevnost Dounmot. Vecer som sa este zastavil v meste, ale prisla burka a tak koncim den vecerou na hotely. Rano vyrazam smer bojisko. Presiel som hlavne muzeum, a cintorin spojencov, je to silny zazitok, hlavne ten dojem, ze je to priamo na miestach kde sa bojovalo. Taktiez som navstivil pozostatky dedin, ktore na tych miestach boli, no po vojne neboli. Vojna ich zrovnala so zemou a zostali len zaklady domov ak vobec. Je ich zopar a pri kazdej mate mapu, dobove fotografie a mozete sa prechadzat po uliciach danej dediny kde mate nazov a pri kazdom kratery napisany aky dom tam stal. Jedine obnovene v tychto dedinkach je mala kaplnka na pamiatku. Cas bezi strasne rychlo - nia ako ked sedite v robote a neviete sa dockat kym odbyje 17, a tak ponahlam do najvacsiej pevnosti v oblasti - Dounmot. Z bezneho pohladu smrtelnika, nevyzera tato pevnost taka velka. Navyseny kopec, s ktoreho trcia gulometne a delove postavenia. Vstup je nevelky a nenaznacuje nic o sile a mohutnosti tejto pevnosti.
No zdanie klame a uz pri vstupe do hlavnej chodby dava aku taku predstavu o co ide. Samozrejme o podzemnu pevnost, maximalne krytu pred nepriatelom. Ozvena, jaskynna atmosfera, chlad, vlhkost a slabe osvetlenie dodavaju miestu osobity raz. A ked zabludim do miestnosti, kde delostrelecky granat zabil 14 vojakov, z ktorych 7 je tam priamo pochovanych, koli nemoznej identifikacii, ziskava tato budova obrovsky respekt. Opat sa po nej prechadzam sam, a navsetvnikov stretavam ojedinele. Podzemie je velmi rozlahle a clenene na viac poschodi do podzemia. Vo vseobecnosti je tu mozne vidiet miestnosti na ubytovanie, stravovanie a umyvanie pre vojsko, sklady, municne priestory. Je tu vsak aj velmi dobre zachovane korytnacie delo. Toto delo sa od ostatnych lisi asi najviac tym, ze je na velkom zdvihaku, ktory zdviha obrovsky klobuk - pancier v podobe korytnacieho nad pevnost, s ktoreho potom mozno palit na nepriatela. V pripade ohrozenia sa delo stiahne dole a pancier sluzi ako obrana proti zniceniu. V tej dobe velmi ucinna a tazko porazitelna zbran. Informacie o delostreleckej aktivite pocas vojny su ohromujuce.
Cisla si uz nepamatam, no bolo tam tusim pisane nieco a tisickach bomb dopadnutych na pevnost behom jedneho dna. Posadka pevnosti sa v case bombardovania stahovala do spodneho poschodia. V tejto pevnosti je mozne vydiet aj najhlbsi bod, ktoreho ucel vsak nebol vysvetleny. Na konci dlhej chodby pri konci prehliadky som zaregistroval velky biely kriz. Tato pevnost bola francuzska, no nemci ju bez vacsich problemov pri prelomeni frontu dobili, nakolko ju strazilo len par veteranov od spojencov. Pri dobijani spatne to uz bol iny oriesok. Pri vybuchu granatu v municnom sklade a naslednom poziary v tejto pevnosti uhorelo okolo 800 nemeckych vojakov. Tak ako pri spojeneckych, je vacsina z nich pochovana priamo v pevnosti za stenou. Tato pevnost je vlastne sam o sebe cintorin vojakov oboch armad. Vyst opat na slnko po hodine v chladnej pevnosti bol veli odlahcujuci pocit. Neviem si predstavit zivot v nej a pocas bombardovania.
Myslim, ze to clovek nemohol prezit v zdravi tak ako tak. Verdun je uplne odlisne miesto, ake som zatial videl kdekolvek na svete, co sa tyka vojenskej historie a dojmov z neho. Cely pahorok ako aj mesto posobi ako jeden velky pomnik a cintorim vyse 600 tisic obetiam bohom dvoch rokov vojny v 1916 az 1918. Miesta takehoto typu navsetvujem velmi rad, no toto bolo asi prve miesto, kde som bol aj rad ked odchazdam. Zub casu to tu zakonzervoval tak silno, ze dojmi sa nedaju prehliadnut ani keby som bol slepy.Davam si len lahky obed, chut do jedla moc nebola, a cestou na pariz som nevedel dostat myslienky na Verdun z hlavy. Nastastie som smeroval do Pariza. A jeho dopravna situacia na vecer mi uplne vycistila hlavu a nasadila uplne ine myslienky ako napriklad - kupit tank a prehnat to po Versailles krizom. Nie ze by som nemal rad historiu doby Ludvika a Ludovika a petnasteho a styridsiateho a druha odmocnina zo sto ale prejst 100 metrov behom hodiny nie je moc zabava. V Parizi sa zastavujem len za vzdialenou rodinou a tak tuto cast mozem veselo preskocit.
Dalsia cast uz bude mapovat presne to, koli comu bola tato expedicia pripravovana a realizovana - Smer Normandia...